S puškou na pleci
Láka vás prenasledovanie zveri po lesoch, trofeje v obývačkách, či chuť diviny na tanieri? Pripravte si veľa peňazí a trpezlivosti.
Stať sa poľovníkom za pár týždňov a s partiou priateľov sa s guľovnicami na pleciach vybrať do hôr na postriežku už dávno nie je realitou. Zrýchlené kurzy, ktoré si po revolúcii vydrankali papaláši a hrubokrkí zbohatlíci sú preč. Dnes si na možnosť vystreliť na zver počkáte najmenej rok. A potom treba ešte začrieť do svojho bankového konta. Aj tá najlacnejšia poľovačka v zahraničí vás totiž vyjde na viac ako tisíc eur.
Strastiplná cesta: Dalo by sa povedať, že Slovensko je krajina poľovníkov. Máme ich viac ako päťdesiatpäťtisíc. Približne rovnaký počet ako Maďarsko, hoci to má dvakrát viac obyvateľov ako my. Mnohí tohto koníčka dedia z pokolenia na pokolenie, iní sa proste rozhodnú, že na to majú, a sú ochotní zvládnuť aj malú kalváriu, ktorá ich čaká. Absolvovať najmenej ročný kurz, teoretickú, zdravotnícku a streleckú prípravu, aktívne pôsobiť v poľovníckych revíroch, zvládnuť náročné skúšky, vyčkať na vydanie zbrojného pasu, nakúpiť drahú výbavu, zbrane, strelivo. A stále nie sú na konci. Následne sa musia stať členmi poľovníckeho združenia, alebo zaplatiť cestovným kanceláriám, či domácim organizáciám. Až potom sa im otvorí svet divokej zveri, na ktorú si môžu beztrestne zacieliť. Je jej v našich lesoch dosť a ponuka je naozaj pestrá. Jelene, srnce, vlky, medvede, muflóny, diviaky, bažanty, zajace. Treba však rátať s tým, že napríklad zlatý jeleň vás môže vyjsť až na niekoľko tisíc eur
Zaostávame: Samozrejme sú aj iné alternatívy. Najlacnejší jeleň vás vyjde na štyristopäťdesiat, srnec a muflón dvesto, daniel, či diviak okolo tristo... Stále veľa, však?
„Málokto si uvedomí, že o zver sa treba starať, poskytovať jej krmivo, minerály, liečivá, budovať rôzne zariadenia, organizovať poľovačky, zabezpečiť mechanizmy,“ vysvetľuje riaditeľ Slovenského poľovníckeho zväzu Imrich Šuba. „Preto tí, ktorí tieto činnosti nevykonávajú musia platiť.“
Ako riaditeľ pokračuje, v poľovníckej turistike sme na Slovensku dosť výrazne zaostali. Maďari sa napríklad neborili s problematickou legislatívou a už v sedemdesiatych rokoch získavali zahraničnú klientelu.
„Táto oblasť turizmu je u nás stále dosť zaznávaná,“ tvrdí. „Je to škoda, pretože poľovníci chodia práve do odľahlých oblastí, kde je najkrajšia príroda bohatá na zver. Na miesta, kde si ľudia ťažko hľadajú prácu. A práve takouto formou ju môžu získať, naplniť ubytovacie, relaxačné a stravovacie zariadenia, ponúknuť turistom servis, na ktorý si zvykli v iných krajinách.“
Aktivisti bez informácií: Reči o nekontrolovanom zabíjaní zveri a likvidácii druhov Imrich Šuba odmieta. Podľa neho je situácia úplne opačná. Počty každým rokom stúpajú. Až natoľko, že premnožená fauna ničí dreviny, poľnohospodárske produkty, spôsobuje obrovské škody. Tu však poľovníci často narážajú na nezmyselné obmedzenia, ktoré vyplývajú buď z neznalosti, alebo v niektorých prípadoch zo ziskuchtivosti. „Už sedem rokov plačeme nad medveďmi,“ vysvetľuje. „Prichádzajú k ľudským obydliam, ohrozujú ich obyvateľov, zabíjajú domáce zvieratá, zrážajú ich autá, vlaky. Je ich veľa a preto ich treba loviť. Vďaka súčasnej legislatíve však už trinásť rokov strieľame len mladé. Neviem, kto to vymyslel. Každý starý dominantný jedinec si chráni svoj areál, ktorý dosahuje až tridsaťtisíc hektárov. Ako to končí? Mladé jedince unikajú do obývaných oblastí a tam si hľadajú potravu. Žiadali sme ministerstvo pôdohospodárstva aby sa manažment zmenil. Rôzne vystúpenia mimovládnych organizácii s plyšovými medvedíkmi v rukách však zrejme spôsobujú že sa kompetentní boja zásadnejšie rozhodnúť.“
Paradoxné je, že tieto mimovládky sú často financované z krajín, kde už medvede vôbec nie sú. Či už to je Francúzsko, Nemecko, alebo Luxembursko.
„Teraz bolo napríklad vydané mimoriadne povolenie na lov medveďov,“ približuje nám riaditeľ konkrétny prípad. „Následne nás za to poľská mimovládna organizácia zažalovala Európskej komisii. Ja sa pýtam, čo Poliaci robili doteraz? Kde oni majú svoje medvede? Vyskytnú sa u nich len ak k nim nejaký prebehne zo Slovenska.“
Ešte horšia situácia je u rysov. Tie sa nesmú loviť od prelomu tisícročí. Vtedy k tomu bol dôvod, pretože rys patril k ohrozeným druhom. To však už dávno nie je pravdou. Lesy sú ich plné a spôsobujú veľké škody. „Pamätáte si na akciu istej organizácie, ktorá jazdila po Bratislave na LandRoveri s nálepkami aby sme prinavrátili rysa do slovenskej prírody? Akú to má logiku, keď tejto zveri máme viac, ako je únosné pre prírodu? A oni idú pustiť zo ZOO dvoch rysov do lesov! Na toto idú európske peniaze?“
Nikto nechce v našich horách zverinu vykántriť. Poľovníci by boli blázni, keby pre krátkodobý efekt zablokovali dlhodobý príjem z tejto turistiky. Práve rozumnou reguláciou však paradoxne počty zvyšujú a dosahujú rovnováhu.
Na hrane: O nebezpečenstvách afrických pralesov nám porozprával aj majiteľ cestovnej agentúry AB-Centrum, Miroslav Jevočin. Ten má s poľovníctvom tiež bohaté skúsenosti. Nakoniec, majú to v rodine. S puškou po horách už chodil aj jeho dedo a otec.
„Jeden zo strelcov v našej skupine postrelil leoparda,“ spomína. „Zviera, napriek tomu, že mu ochrnuli zadné nohy, dokázalo útočiť. Našťastie, nemohlo sa odraziť a skočiť. Omnoho horší prípad ale zažila partia ktorá bola v JAR tesne pred nami. Poľovník postrelil antilopu Oryx a keď išiel ku nej, ta sa dvihla a svojimi metrovými rohmi mu prebodla pľúca. Do pätnástich minút muž skonal.“
Za najnebezpečnejšie pokladá Miroslav Jevočin africké byvoly. Sú totiž strašne pomstychtivé. Keď ich postrelíte, neujdú, ale obídu skupinu a zaútočia na posledného účastníka. No a tiež leopard, ktorý reaguje bleskurýchle a dokáže človeku jediným úderom laby preraziť chrbticu.
Drahý špás: Miroslav Jevočin ponúka cesty za zverou už niekoľko rokov. Ročne majú asi dvesto klientov, hlavne podnikateľov, manažérov, právnikov, či lekárov, ktorých vozia do Ázie, Afriky, ale napríklad aj k našim susedom do Maďarska. Sú tam ideálne podmienky pre lov srncov a jeleňov a aj ceny sú priaznivejšie.
„Dnes už nie sú časy,, keď sa robili zájazdy za pol milióna,“ hovorí. „Za 1200 eur si môžete zastreliť jeleňa a máte k tomu ubytovanie na päť nocí, dopravu po revíri, sprievodcu, polpenziu. Samozrejme tie najväčšie vyjdú až na tri tisícky, ale stále je to o polovicu lacnejšie ako u nás.“
Ako pokračuje prevažná väčšina akcií vyjde ich klientov na niečo cez tisícku. Tí bohatší si za väčšie kusy jelenej zveri, daniele, medvede, či africké antilopy zaplatia okolo päťtisíc no a kamčatský los, päťsto – šesťstokilový kamčatský medveď, byvol, alebo slon vás už vyjde na desať i dvadsaťtisíc. Nie je to málo, treba si však uvedomiť, že sa o vás stará celý tím ľudí. Sprievodcovia, vodiči džípov, kuchári, spracovatelia kože, honci, stopári, veľkú časť peňazí si zoberú vlády na ochranu životného prostredia a v niektorých krajinách treba zaplatiť aj za štátneho pridelenca, ktorý kontroluje, či lovci strieľajú len na to, na čo môžu...
Kontinent pre všetkých: Aj majiteľ AB Centra má najzaujímavejšie skúsenosti z Afriky. Tá je totiž špecifická. Napríklad tým, že tu nemusíte byť poľovníkom v zmysle našich predpisov. Stačí, keď vás na farme vyskúšajú zo streľby na terč. Majiteľ vám potom vybaví potrebné dokumenty.
„JAR si vyberajú menej skúsení lovci, ktorí nemajú odvahu pustiť sa do skutočnej divočiny,“ vysvetľuje. „Je tam podnebie podobné nášmu, civilizovaný svet a podmienky nie sú také tvrdé.“
Namíbia je z pohľadu poľovníka zaujímavejšia, ale aj náročnejšia. Sú tam väčšie územia a často sa stane, že všade , kam dovidíte sú okolo vás len kilometre panenskej prírody, bez známky civilizácie. Najväčšiu pestrosť druhov však ponúka Zimbabwe. Táto krajina ponúka najnáročnejším lovcom takzvanú „veľkú päťku“ – slona, byvola, nosorožca, leoparda a leva. Zvieratá, ktoré dokážu človeka v momente zabiť. Zimbabwe bola pre turizmus istý čas tabu. Hlavne pre útoky černošských gangov, ktoré vraždili bielych farmárov. Dnes je situácia iná a na krvavé jatky sa pomaly zabúda.
„Sprievodca dohaduje poľovanie priamo s náčelníkmi dedín, ktorým územie patrí.“ hovorí Jevočin. „No a domorodci? Tí sú radi, že tam chodíme. Vďaka nám majú prácu, jedlo, oblečenie, peniaze, chodia do školy, dokonca si kupujú autá.“ Hrozba na návštevníkov už číha predovšetkým od predátorov z temnôt pralesov.
Najnáročnejšie: Niekomu stačí, keď sa vyberie pár metrov od farmy, strelí si na zver, ktorú mu sprievodcovia určia a v pohodlí bungalova si počká kým mu pripravia trofej. Iní zas hľadajú dobrodružstvo, tvrdšie podmienky a chcú dať zveri šancu – vyrovnať pomer síl. Preto napríklad odmietajú loviť v oborách, kde im domáci všetko naservírujú. Vydávajú sa na náročné stopovanie, nocujú v dočasných táboroch, šliapu desiatky kilometrov hustými pralesmi, prekonávajú ťažkosti, ktoré im spôsobuje tvrdý terén a hmyz. „V tomto smere dá riadne zabrať napríklad slon,“ hovorí majiteľ agentúry. „Niekedy ho stopujeme aj tri dni a prejdeme päťdesiat – šesťdesiat kilometrov peši.“
Ešte tvrdšie prostredie ponúkajú krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Napríklad v Kirgizsku sú základné tábory vo výške tri – štyritisíc metrov nad morom. Tam vás dovezú gazom a ubytujú v maringotkách, zemľankách, či stanoch. Potom vyrážate na koňoch po skalách za tými najvzácnejšími kúskami.
Medzi poľovníkmi sa ani tak necenia veľké exotické zvery, ale skôr tie, ktoré je najťažšie uloviť. Či už je to leopard, lev alebo obyčajný vlk. Ako zdôrazňuje Miroslav Jevočin, toho posledného je problém vôbec objaviť, nieto ešte trafiť.
Radšej zainvestujte: Zbraň by poľovníka nikdy nemala zradiť. Jej zlyhanie by sa mu totiž, vo chvíľach, keď rozhodujú sekundy, mohlo stať osudným. Preto v tomto prípade šetrenie určite nie je na mieste. Dobrú guľovnicu a brokovnicu získate už za tisíc eur, hoci staré ruské zbrane vám ponúknu aj za dvesto – tristo. K tomu najlepšiemu, čo môžete na trhu objaviť rozhodne patria ručne vyrábané britské dvojáky (guľovnica s dvoma hlavňami vedľa seba) značiek Holland & Holland, Westley Richards a Jeffery. Sú známe svojou kvalitou i históriou. Veď ich používali takí lovci ako Jay Jay Hunters, Harry Manners, Brian Marsh. Vyjdú vás od 30 000 do 50000 libier. V prípade zvláštnych požiadaviek sa však tieto sumy môžu vyšplhať omnoho vyššie. Dobré sú nemecké zbrane. Dvojáky, alebo kozlice (hlavne sú pod sebou). Sú lacnejšie, pretože pri nich používajú moderné CNC zariadenia a výroba je riadená počítačmi. Ručne na nich robia už len záverečné úpravy. Za značky ako Merkel, Blaser, alebo Heym zaplatíte od šesť do dvanásťtisíc eur.
Peter GALAN
OBJEDNAŤ ZÁJAZD
